• kvety-jaro.jpg
  • leto2web.jpg
  • leto_1.jpg
  • leto_2.jpg
  • leto_3.jpg

Zamyšlení

Spodné živé vody

"Kdo by však pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody, prúdiacej k večnému životu." Ježiš, Ján 4, 14

            Jedného dňa kráčajúc neďalekým lesom ma upútalo stromoradie popri lesnej cestičke. Boli to listnaté stromy. V porovnaní s ihličnatými stromami v okoli vyzerali omnoho mohutnejšie a pevnejšie. Spomenula som si na hurikán, ktorý sa prehnal tatranskými lesmi a zničil väčšinu z nich. Vraj keby tam rastli aj listnaté stromy, nestalo by sa to, alebo aspoň nie do takej miery. Asi niečo na to pravdy bude.

Ihličnany majú korene rozložené pod povrchom zeme a nie veľmi do hĺbky. Ak rastú na skalnatom povrchu platí to dvojnásobne. Je potom úplne normálne, že potom pri víchrici sú vyrvané spolu aj s koreňmi zo zeme. A my sa potom divíme, aká sila to dokázala. Na druhú stranu listnaté stromy majú korene do hĺbky. Teoreticky platí, že aká je koruna stromu nad zemou, takú formu a veľkosť majú korene toho stromu v zemi. A tak tam u lesnej cestičky stojím a snažím sa predstaviť hĺbku a veľkosť koreňov týchto velikánov. Je to proste úžasné.

            Verím, že Božou vôľou je, aby sme  boli práve ako týto listnatí obri. Boh chce, aby sme boli pripravení na všetky  skúšky a búrky života, ktoré nás postihnú. Chce nás vystrojiť a vyzbrojiť pre tie chvíle. Potrebujeme mu to však dovoliť a prijať od Neho sílu a pomoc, ktorú nám ponúka. On nás nebude k tomu nútiť. On je džentlmen a rešpektuje našu voľbu.. No obstáť v skúškach a búrkach života môžme jedine, keď budeme v Ňom hlboko zakorenení.

            V záhrade mojích rodičov rastie jeden orech. Moji rodičia ho tam zasadili ešte pred mojím narodením. Pamätám sa, že ako dieťa som mu nosila vodu počas horúcich suchých dni. Boli to dni, keď človek všade, kam sa pozrel, videl volanie po vode. Postupne orech vyrástol a zmohutnel tak, že prerástol náš dom a keby sme mu nekrátili konáre, zabral by aj územie susedovej záhrady. Keď si pomyslím, že takýto a možno aj väčší obor je aj pod zemou v podobe koreňov, začínam strácať slová. Nie je to však len o veľkosti.

Jedného roku bolo znova obrovské sucho a záhrada, včetne stromov, bola ako na púšti. Všade bol prítomný výkrik po vode, nech sme robili čokoľvek. Len náš orech zostával čerstvo zelený ako oáza uprostred púšte. Otec mi vysvetlil, že jeho korene dosiahli spodných vôd. Už nie je závislý od povrchovej vody, ktorá sa tratí v horúčavách. Jeho korene už pijú z vôd, ktoré len tak nevyschnú. Tento orech rastie dodnes a prekonal všetky možné búrky, hurikány či povodne. Dokonca ani jeho konáre neboli veľmi zlámané, lebo boli vždy plné živín a vody. Boli pevné. Stojí dodnes, lebo zapustil korene u "živých vôd".

            Boh nás stvoril a predurčil k tomu, aby sme boli takéto vždy zelené stromy v živote. Či tomu tak bude, už záleží na nás. Je to naša voľba, či sa rozhodneme poznávať a nasledovať Boha a tým prehlbovať vzťah s Ním alebo nie. Je to naša voľba, či zapustime korene hlboko v Jeho láske alebo nie. Jeho túžba je, aby sme dosiahli "spodných vôd" Jeho srdca lásky. Aby sme žili z Jeho živých vôd a boli neustále zelenými stromami, pevnými a sviežimi aj uprostred horúčav a búrok. Zelenými oázami uprostred púšte. Tak ako o tom hovorí Izaiáš 49,10: "Nebudú lačnieť ani žízniť, neraní ich horúčava ani slnce, lebo ich poženie ten, čo sa zľutúva nad nimi, povedie ich popri prameňoch vôd." 

Autor: Zuzana Š. , 3. 2. 2012